Ako dlho už pracuješ ako projektová manažérka?
Od roku 2012. Najskôr som tri-štyri roky robila ako projektová koordinátorka, potom som prešla na pozíciu projektovej manažérky. V tomto odbore som zostala od začiatku.

A čo si vyštudovala?
Právo. Mám aj štátnice. Do IT som sa však dostala hneď po škole.

Ako sa to stalo?
V jednej IT firme hľadali niekoho zvonka, kto by sa venoval manažérskym úlohám, lebo v IT tímoch sa často stáva, že najlepší programátor sa stane vedúcim, hoci na to nemusí mať manažérske zručnosti. Môj budúci šéf si to uvedomoval a zavolal mi. Presne deň po štátniciach. Ešte predtým mi len naznačil, že možno bude mať niečo zaujímavé, ale nič konkrétne.

A ty si tú ponuku prijala?
Áno, povedala som si, že tomu dám šancu. Situácia v oblasti práva nebola vtedy na Slovensku  ideálna.

IT ti teda prišlo ako atraktívnejšia cesta?
Určite áno, nielen platovo, ale aj pocitovo. Už na strednej ma bavilo skúmať veci okolo počítačov, všetko som si zisťovala sama a neskôr som pomáhala aj ostatným. Technika mi bola vždy blízka.

Ako to prebiehalo na začiatku tvojej kariéry?
Najskôr som mala zastrešovať manažérsku agendu pre šéfa divízie, ale rýchlo sa to zmenilo. Na jednom veľkom projekte pre juhokórejského klienta vypadol projektový manažér a mne ponúkli, či pomôžem s riadením. Bola som vtedy len krátko v tíme projektového riadenia, ale chopila som sa toho. Bol to môj prvý veľký medzinárodný projekt a odvtedy som už z projektového riadenia neodišla.

Ako si sa dostala do ANASOFTu?
Úplne klasicky. Videla som inzerát, poslala som životopis, prešla pohovorom a som tu.

Podľa čoho si si vyberala, kde chceš pracovať?
Časom som si uvedomila, že mi viac vyhovujú slovenské súkromné firmy. V korporáciách sú kompetencie úzko vymedzené a človek nemá možnosť zasahovať do iných oblastí. V súkromných firmách sú hranice flexibilnejšie. Projektový manažér tam často lepšie rozumie technickej stránke vecí. A to mi je bližšie.

Na akých typoch projektov pracuješ?

Venujem sa projektom, ktoré sú viac produktovo orientované, ale i takým ktoré riešia custom vývoj. Riešenia sú v rámci nich dodávané nielen súkromným firmám ale i pre verejný sektor. Práve to bolo pre mňa výzvou. Vo verejnom sektore je úplne iný prístup: schvaľovanie, rozpočtovanie, byrokracia… v porovnaní so súkromnými firmami je to oveľa formálnejšie a pomalšie.

Si pri každom projekte už od úplného začiatku?

Záleží to od konkrétneho prípadu. Niekedy som pri projekte už od úplného začiatku, podieľam sa na príprave ponuky spolu s obchodníkom, analytikom, technickým architektom či testerom. Vtedy spolu vytvárame harmonogram, určujeme míľniky, popisujeme, ako bude projekt prebiehať, aké budú fázy, aké druhy testovania sa budú robiť, ako bude projekt riadený a iné. Ponuka môže mať pár strán, ale aj desiatky či stovky, podľa toho, aký je projekt veľký a aké má klient nároky.

Inokedy sa dostanem do projektu až neskôr, napríklad keď ide o rozšírenie existujúceho riešenia alebo o samostatný projekt, ktorý vznikol z predchádzajúcej spolupráce. Každý projekt má iný štart, niekedy začíname od nuly, inokedy nadväzujeme na už existujúci vzťah. Preto neexistuje jeden univerzálny model.

Čo nasleduje, keď klient ponuku schváli?

Začíname štartovacou fázou. Nastavíme projektový plán, dohodneme míľniky, spôsoby riadenia, harmonogram pokiaľ už časť z toho nebola dohodnutá v ponuke alebo v zmluve. Kedysi sa veľa projektov robilo tzv. waterfall metódou, najprv kompletná analýza, potom vývoj, testovanie a nakoniec nasadenie. Dnes sa častejšie využívajú agilnejšie prístupy, projekt sa rozdelí na menšie časti, moduly, ktoré sa samostatne analyzujú, vyvíjajú a testujú. Výhodou je, že klient už v priebehu projektu dostáva funkčné výstupy a niečo, s čím vie reálne pracovať.

Si prítomná počas celého priebehu projektu?

Áno, som pri projekte od úplného začiatku až po jeho uzavretie. Niekedy aj dlhšie, ak sa projekt následne preklopí do servisnej fázy, odovzdáva sa tzv. service manažérovi, ktorý zabezpečuje podporu a ďalšiu údržbu.

Ako vnímaš vzťah medzi dodávateľom a klientom počas projektu?

Projekt je spoločné dielo. Nejde o to, že jedna strana niečo dodá a druhá to prevezme, fungujeme ako jeden tím. Ľudia z klientovej strany sú pre projekt kľúčoví, pretože oni najlepšie poznajú svoj biznis, procesy a potreby. My vieme navrhnúť riešenie, ale bez ich vstupu by to nefungovalo.

Zapájate ich aktívne aj počas realizácie?

Áno, podľa toho, v akej fáze sa projekt nachádza. Na začiatku ide skôr o spoluprácu analytikov, konzultantov a biznis architektov z oboch strán. Klient nám musí vedieť povedať, čo potrebuje a ako si to predstavuje. My to zosúladíme s technickými možnosťami.

Koordinuješ ako projektová manažérka aj vývojárov a ďalších členov tímu počas vývoja?

Áno, určite. Som medzičlánok medzi biznisom a vývojom, dohliadam, aby každý vedel, čo má robiť, aby mali vývojári potrebné podklady, vedeli, čo je priorita, a zároveň priebežne informujem klienta, ako projekt napreduje. Už od začiatku máme projektový plán, ktorý sa počas projektu ďalej spresňuje. Každý má svoje úlohy a ja sledujem, či sa plnia v termíne, v rozpočte, v dohodnutom rozsahu a v požadovanej kvalite. Denne komunikujem s tímom, riešime riziká, problémy a informujem o nich vedenie projektu, aby sme mohli zasiahnuť včas.

Nie je práca projektovej manažérky dosť nevyspytateľná? Máš rada tú neistotu?

Nevnímam to ako neistotu, ale ako prirodzenú súčasť životného cyklu projektu. Nikdy nejde všetko presne podľa plánu, počas implementácie sa môžu objaviť nečakané situácie na našej alebo klientovej strane. Preto sa dopredu rozprávame o rizikách, čo môže nastať, aká je pravdepodobnosť a čo môžeme spraviť, aby sme tomu predišli.

Takže riziká nie sú len technického charakteru?

Presne tak. Napríklad, ak je na strane klienta jedna kľúčová osoba, od ktorej závisí veľa vecí, a tá je preťažená alebo nedostupná, predstavuje to riziko. Klienti často nepracujú len na jednom projekte, riešia to popri svojej bežnej agende a to môže projekt spomaliť.

To znie dosť stresujúco. Ako to zvládaš?

Stres prichádza, keď sa riziko zmení na reálny problém. Kým je to len hrozba, dá sa to riešiť, komunikáciou, prevenciou, hľadaním kompromisov a riešení. No keď napríklad klient nemá čas schváliť dokumentáciu alebo otestovať výstupy, ohrozí to celý harmonogram alebo nastanú iné problémy, ktoré ohrozujú jednu zo základných pilierov projektu. A vtedy už ten tlak naozaj cítiť.

Čo robíš, keď klient jednoducho nemá kapacitu venovať sa projektu?

Základ je otvorená komunikácia. Ak vidím, že môže nastať problém, vždy na to vopred upozorním a spoločne hľadáme riešenie, buď klient uvoľní ľudí, alebo sa upraví harmonogram. Dôležité je, aby sa takéto veci neriešili na poslednú chvíľu. Mojou úlohou ako projektovej manažérky je viesť tieto diskusie a držať projekt v pohybe.

Pracuješ vždy len na jednom projekte alebo zvládaš viac naraz?

Závisí to od rozsahu. Pri veľkom projekte pre veľkého klienta sa naplno venujem len tomu jednému, je tam veľa ľudí, komunikácie aj koordinácie. Pri menších projektoch ich zvyknem riadiť viac paralelne. Niekedy som mala jeden veľký a popri ňom menší, inokedy aj niekoľko menších súčasne.

Čo ti viac vyhovuje pracovať na jednom veľkom projekte, alebo mať viac menších naraz?

Každý typ má svoje výhody. Veľké projekty sa riadia systematickejšie podľa „učebnicového“ projektového manažmentu, lebo si to situácia vyžaduje. Pri menších projektoch je menej byrokracie, rýchlejšia dohoda, flexibilnejšie fungovanie. Najideálnejší je mix, mať skúsenosti s oboma typmi. Lebo ak by som robila len malé projekty a prišiel by jeden veľký, úplne by ma to zomlelo. A robiť len veľké by bola zas škoda, človek stráca flexibilitu.

Keď sa už začne vývoj, čo sa deje potom?

Po vývoji nasleduje interné testovanie na našej strane, programátori vždy niečo vytvoria, a prirodzene sa tam môžu objaviť chyby. Zároveň sa pripravujú testovacie scenáre, ideálne je, ak ich pripravuje zákazník, lebo on vie najlepšie, ako bude systém používať. Ale keď na to nemá kapacitu, pripravujeme ich my, naši testeri. Následne ide systém do  zákazníckeho testovania.

Ukazujete klientovi priebežne aj návrhy alebo funkčné ukážky?

Áno, podľa fázy projektu. Keď sa robí dizajn, ukazujeme návrhy napríklad wireframy alebo vizuály obrazoviek. Je dôležité, aby klient videl, ako to bude vyzerať, a nestalo sa, že po vývoji povie, že to tak vôbec nechcel. A keď už máme niečo funkčné, prezentujeme mu to priebežne podľa toho, či je to prvý projekt s daným klientom, alebo už dlhšia spolupráca.

Kto má pri testovaní posledné slovo?

Najčastejšie hlavný tester. Má odstup, vie sa na to pozrieť z pohľadu klienta a má skúsenosť s tým, čo by mohlo prekážať. Dôležitý je aj pohľad analytika, ten kontroluje, či riešenie zodpovedá zadaniu a návrhu. Tester zasa skúša rôzne scenáre, na ktoré by napríklad vývojár ani nemyslel.

Takže typ testovania sa prispôsobuje aj typu projektu?

Presne tak. Napríklad pri webových systémoch dostupných z internetu robíme aj penetračné testy, aby sme preverili bezpečnosť. Ak projekt pracuje s citlivými údajmi, bezpečnostné testovanie je nevyhnutné. Typy testov navrhuje quality assurance manažér, vždy podľa konkrétneho projektu.

Si stále súčasťou projektu, aj keď si ho už klient nasadzuje sám?

Áno, aj keď má klient nasadzovanie pod kontrolou, zostávame v kontakte. Robíme pravidelné statusy, sledujeme spätnú väzbu z testovania, riešime chyby a dodržiavanie harmonogramu. Projekt žije až do momentu, kým nie je systém stabilne nasadený v produkcii. A potom nasleduje ešte fáza zvýšenej starostlivosti.

Čo znamená zvýšená starostlivosť?

Je to obdobie po nasadení do produkcie, kedy zostáva celý tím v pohotovosti, niekto tomu hovorí „hypercare“ alebo „babysitting“. Trvá to týždeň, dva, niekedy aj niekoľko mesiacov podľa veľkosti projektu. Počíta sa s tým, že v ostrej prevádzke môžu vyskočiť veci, ktoré sa počas testovania neobjavili, a treba ich operatívne riešiť.

A po tejto fáze?

Potom sa projekt oficiálne presúva do štandardného servisného režimu. Všetky požiadavky a incidenty sa riešia cez servisný kanál, napríklad helpdesk, a podľa servisnej zmluvy platia presné reakčné lehoty podľa priority požiadaviek.

Kedy cítiš, že máš z projektu skutočný pocit spokojnosti?

Ten prvý výdych prichádza pri nasadení do produkcie, ale nie vždy. Závisí, či ide o finálnu fázu alebo len jednu z viacerých. Projektový manažér je stále v pohybe, stále niečo rieši a niekedy sa ani nestihne zastaviť a zhodnotiť, čo sa vlastne podarilo.

Nosíš si prácu domov?

Zvykla som si, ale dnes už len keď je to naozaj nevyhnutné, napríklad pri nasadzovaní alebo keď riešime niečo urgentné v produkcii. Závisí to aj od SLA – či máme 24/7 podporu alebo len počas pracovných hodín. Všetko podľa dohody s klientom.

Takže si stále „na príjme“?

Áno, ale nie je to dramatické. Väčšina komunikácie ide cez e-maily alebo cez Teams … podľa toho, čo s klientom používame.

A ako si potom čistíš hlavu?

Keď zavriem dvere na kancelárii. Mám psa, chodím na prechádzky, to je moja psychohygiena. A šport. Ten mi pomáha najviac.

Takže šport je tvoj ventil?

Určite áno. A tiež mať mimo práce nejakú komunitu a záujmy, jednoducho držať si work-life balance.

Čomu sa venuješ vo voľnom čase?

Väčšinou športu. To už je trochu profesná deformácia, aj tam niečo koordinujem (smiech). Som súčasťou spartanskej tréningovej skupiny.

Spartan race?

Áno, chodím na všetky úrovne. Je to pre mňa výzva, úplne iný svet. V práci človek pracuje hlavou, tu telom. Ocitneš sa v situáciách, ktoré by si si predtým nevedel predstaviť a zistíš, že ich zvládneš. To ťa posúva ďalej. A potom aj triatlon, ten bol pre mňa naozajstný extrém, lebo som predtým vôbec nevedela plávať. Najprv som sa musela naučiť plávať, a hneď na to som si dala svoj prvý triatlon: plávanie, bicykel, beh.

Ako sa rozhodneš, že ideš na triatlon?

Proste jedného dňa si povieš „prečo nie“ a už niet cesty späť.

Čo ťa k tomu priviedlo?

Môj partner robí triatlony a raz som mu sľúbila, že to skúsim tiež, že sa naučím plávať a dám aspoň jeden triatlon.

Čiže si trochu extrémistka aj v práci, aj v súkromí?

Možno trošku. Ale keď to robíš s partnerom alebo s komunitou ľudí, ktorí ťa ťahajú, je to iné. Niekto chodí s kamarátmi na pivo, my ideme behať.

Ako často trénuješ?

Každý deň. Podľa typu tréningu, plávanie v bazéne alebo v jazere, beh najradšej vonku, bicykel v zime na trenažéri, v lete vonku. Silové tréningy buď vo fitku alebo aj vonku, podľa nálady.

A ovplyvňuje ťa práca aj mimo nej, máš nejakú „profesionálnu deformáciu“?

Určite áno. Napríklad na svadbe kamarátky, chcela si všetko zorganizovať sama, ale nevládala. Tak som sa spontánne pridala, rozdávala úlohy, upokojovala situácie... Jej svokra sa ma nakoniec pýtala, či to robím profesionálne. Proste to ide automaticky.

Čo považuješ za základ výbavy dobrého projektového manažéra?

Pragmatickosť a emočnú odolnosť. Často riešime veci, ktoré nie sú len o projekte, niekedy ide o medziľudské nezhody, inokedy o tlak z vedenia alebo od klienta. A vtedy si to netreba brať osobne. Niektoré rozhodnutia nemusia byť v súlade s tvojím názorom, ale tvoja úloha je ich preniesť do praxe a dotiahnuť projekt do konca.

Aj niečo iné?

Určite komunikatívnosť, bez nej sa projekt nepohne. Musíš vedieť hovoriť s tímom, s klientom, s vedením, ale aj počúvať. A musíš byť vnímavý na ľudí, projekty nerobia tabuľky, ale ľudia. Tí musia vedieť, čo majú robiť, mať motiváciu a cítiť, že ich práca má zmysel. A dôležitá je aj diplomacia, to som sa musela učiť. Som prirodzene priama, ale nie každý chce počuť veci „na rovinu“. Niekedy je dôležité ako niečo povieš. A hoci túto prácu robím už roky, stále sa učím. Každý projekt je iný, každý klient má iné potreby.

Čo si sa naposledy naučila?

Vždy je to niečo nové, hlavne v práci s ľuďmi. Napríklad nedávno som riešila situáciu, kde sa dvaja kolegovia nevedeli pochopiť, jeden vecný a pragmatický, druhý očakával kamarátsky prístup. Obaja mali svoj pohľad, len sa nepočúvali. Tak som im to „preložila“, každému z jeho perspektívy. Bol to trochu mediátorský moment.

To je na tej práci krásne, si projektová manažérka, ale občas aj tlmočníčka, učiteľka v škôlke, mediátorka. A hoci často riešim problémy, baví ma ten proces. Rada rozumiem tomu, čo klient potrebuje, čo robia analytici, vývojári, testeri, ako spolu všetci fungujeme. Keď klientovi vysvetľujeme, že niečo technicky nejde, viem mu to podať zrozumiteľne, hľadať kompromis. Rovnako s programátormi, keď sa veci zdajú zložité, vieme spolu nájsť jednoduchšie riešenie. Ale dá sa to len vtedy, keď človek rozumie aspoň základom high-level úrovni toho, čo robíme. A to je vlastne to, čo ma na projektoch stále drží, že v každom jednom sa niečo nové naučím. Či už ide o technológie, procesy, alebo spôsob nasadenia riešenia. Vždy je tam niečo, čo ma posunie ďalej.