Tri svety analýzy: biznisová, dátová a softvérová

Ako vlastne vyzerá tvoja práca analytičky?

No, keď to mám zjednodušiť, tak ja robím analýzu softvérových riešení, často ide o systémy na mieru. Zákazník príde s nejakou víziou, alebo aspoň s predstavou, čo by chcel. A my to potom pretavíme do funkčného systému. Je to hlavne o komunikácii. Veľa sa rozprávame so zákazníkom, snažíme sa pochopiť, čo potrebuje, čo mu pomôže.

A potom spolu s architektom a programátormi dávame dokopy návrh riešenia. Počas vývoja s klientom veci konzultujeme, aby výsledok, teda finálny produkt, nebol len niečo, čo musí používať, ale niečo, čo mu reálne pomáha.

Myslíš si, že ľudia vôbec vedia, čo robíš?

Úprimne? Väčšina nie. Väčšina ľudí si myslí, že len sedím za počítačom a niečo tam ťukám. Aj keď niekomu poviem, že som analytik, tak prvá reakcia je často: „A to je čo?“ Väčšina ľudí si to nevie predstaviť.

Dajú sa analýzy nejako rozdeliť? Sú rôzne typy?

Určite áno. Tých spôsobov delenia je viac, ale z mojej praxe sa najčastejšie stretávam s troma typmi: biznis analýza, dátová analýza a softvérová analýza.

Biznis analýza je o tom, že ideš za zákazníkom, pozrieš sa, ako fungujú jeho procesy, ako vyzerá jeho biznis. Väčšinou už existuje nejaký problém, niečo nefunguje, niečo treba zefektívniť. Snažíš sa teda pochopiť, kde je zádrhel, a navrhnúť riešenie, či už ide o úpravu procesov alebo návrh systému, ktorý to celé podporí.

Potom sú dátoví analytici, to je už iná liga. Ja som nikdy nerobila s dátami takto do hĺbky. Dátový analytik rieši napríklad migráciu dát, musí pochopiť, ako boli dáta štruktúrované predtým, aby ich vedel správne preniesť do nového systému.

No a to, čo robím ja, je softvérová analýza. Ja už dostanem od zákazníka nejaké biznis požiadavky, a tie potom pretavujem do funkčných a nefunkčných požiadaviek. Navrhujem funkcionality, rozkresľujem obrazovky, špecifikujem správanie systému. Je to už technickejšie, bližšie k samotnému vývoju.

Takže keď hovoríme o „biznise“, máme na mysli jeho procesy, prevádzku a to, ako veci reálne fungujú?

Presne tak. V našom žargóne to nazývame „biznis procesy“, teda ako má firma nastavené fungovanie. A keď sa objaví problém, riešime ho. Buď sa niečo upraví, alebo navrhneme úplne nový systém.

Od testovania k analýze

Ako si sa vlastne dostala k práci IT analytičky?

Začínala som ako tester-konzultant. Študovala som na Žilinskej univerzite, odbor riadiace informačné systémy. Robili sme tam nejaké návrhy, hlavne databázové, ale skôr len okrajovo. Celkovo to bolo viac zamerané na dopravu a logistiku, nie priamo na vývoj softvéru.

Moja prvá pracovná pozícia bola práve tester-konzultant. Tam som sa začala učiť všetky tie základné veci, ako sa testujú aplikácie, ako sa píšu používateľské príručky a podobne. Bol to fajn na rozbeh. A tam som mala kolegu, ktorý ma postupne začal ťahať smerom k analýze. Najskôr som mu pomáhala pri projektoch ako junior analytik, neskôr som už mala vlastné.

Takže ťa to samo „vtiahlo“ do sveta analýzy?

Presne. Ani to nebolo tak, že by som si vyslovene povedala: „Chcem byť analytik.“ Ono to tak prirodzene vyplynulo. Ale nebránila som sa tomu, vôbec nie. Skôr naopak, bavilo ma to. Mám rada ten moment, keď projekt začína. Tým, že robíme systémy na mieru, každá zákazka je úplne iná, vždy je to nový svet, nová téma. Neustále sa učíš niečo nové. A ten pocit, keď na konci vidíš výsledok, keď to, čo sme vytvorili, reálne niekomu pomôže, to ma na tom naozaj baví.

Ako prebiehala tá transformácia z testera na analytičku?

Najskôr som pomáhala s rôznymi výstupmi, ktoré hlavný analytik potreboval, dokumentácia, výstupy z workshopov, špecifikácie. Postupne mi začal dávať viac priestoru. A keď prišiel prvý projekt, kde mi povedal: „Skús si to viesť sama,“ tak som do toho išla. Začala som sama pripravovať zadania pre programátorov, konzultovať so zákazníkom, preberať návrhy s vývojármi… a zrazu som zistila, že sa v tom cítim prirodzene. Nemala som problém komunikovať, klásť otázky, spájať si súvislosti. A tak to postupne celé nabehlo.

Preniesli sa ti nejaké zručnosti z testovania do analytickej práce?

Určite áno. Aj keď občas je to skôr naopak, že keď som už ako analytik testovala niektoré časti systému, nie vždy som sa vedela úplne odosobniť. Už som vedela, ako to má fungovať, a tým pádom som to možno netestovala s úplne čerstvým pohľadom. Ale z druhej strany, tester musí mať tiež istý analytický prístup. Keď sa objaví nejaký problém, musí ho rozobrať, pochopiť, kde vzniká, čo sa deje. Potrebuje sa v tom systéme vyznať, vedieť, ako jednotlivé časti fungujú, a potom to aj vedieť vysvetliť programátorovi, v ideálnom prípade tak, aby už mal predstavu, kde hľadať chybu alebo čo opraviť.

Spolupracuješ teda úzko s programátormi?

Spolupracujem so všetkými. V podstate s celým tímom od projektového manažéra, s ktorým na začiatku pripravujeme ponuku, odhady náročnosti a prácnosti až po testerov a konzultantov, ktorí riešia výstupy na konci projektu. Dôležitý je aj softvérový architekt, teda „návrhár“, ako ho voláme. Keď mám nejaký návrh riešenia, preberám ho s ním. On mi povie, či je to technicky realizovateľné, či tam nie sú nejaké limity, prípadne navrhne lepšiu cestu. To už prebieha počas projektu, ale s tímom sme v kontakte neustále.

Potom, samozrejme, komunikujem s testermi a konzultantmi. Keď počas testovania nájdu problém, riešime, či ide o chybu, alebo o nepochopenie funkcionality, a či treba niečo upraviť. A ak je niečo nejasné v podkladoch, vieme si to hneď vydiskutovať. No a v neposlednom rade, zákazník. Toho máme na pamäti počas celého projektu. A programátori? Tam je to o jasných zadaniach. Keď je niečo dobre pripravené, aj vývoj ide hladšie.

Čo obsahuje analýza

Píšeš aj tie “analytické bichle” s niekoľkými stovkami strán?

Jasné.  To už je taká klasika.

A koľko takého textu si už vyprodukovala? To musia byť tisíce strán.

Uf, od roku 2006 som robila na fakt veľa projektoch. Ani neviem povedať, koľko ich bolo, ale stovky určite. Tie väčšie zákazky, tam to býva ozaj kvantum dokumentácie. 400 strán? Úplne bežné. Ale všetko záleží od veľkosti projektu. Keď ide o malý projekt, tak samozrejme neprodukuješ dvesto strán dokumentácie. Niekedy ide len o menšiu zmenu v systéme, niečo drobné, čo sa potrebuje dorobiť. Ale keď je to veľké riešenie, alebo systém pre veľkú firmu, tak áno, ide to aj do stoviek strán.

A čo používateľské príručky? Tie tiež píšeš?

Áno, aj príručky pre používateľov. A aj tie môžu byť dosť rozsiahle, záleží, aký robustný je systém. Niekedy ide len o jednoduchý portál, kde sa niečo vyhľadáva, eviduje. Inokedy máš rozsiahly systém s množstvom funkcionalít, internou aj verejnou časťou, a tam sa už dokumentácia naozaj nafúkne.

Ako by si rozdelila tie projekty podľa náročnosti?

Sú také tri kategórie. Prvé sú tie úplne malé zmeny, systém už existuje a len sa niečo drobné upravuje. Potom sú menšie projekty, ako jednoduché evidencie alebo portály, ktoré niečo zobrazujú, vyhľadávajú, prípadne sa tam niečo ukladá. A potom sú tie veľké, robustné systémy, často pre veľké firmy.

Existuje vôbec niečo ako typický pracovný deň analytika?

Nie, asi nie. Naozaj to veľmi závisí od toho, v akej fáze projektu sa práve nachádzam.

Ako vzniká dobrá analýza

A ako vyzerá taký začiatok, prvé stretnutia so zákazníkom?

Buď už máme k dispozícii nejaké vstupné podklady, teda dokumentáciu, objednávku, alebo aspoň popis toho, čo zákazník potrebuje, alebo to ešte len rozpracúvame. Väčšinou sa to začína rozhovorom. Pýtame sa, snažíme sa veci pochopiť, rozkúskovať projekt na menšie časti, podľa toho, ako robustný systém bude. A zákazník nám hovorí, čo potrebuje, ako to funguje u nich.

A kto za zákazníka zvyčajne komunikuje?

Mal by to byť niekto, kto ten proces dobre pozná, teda „biznis owner“ alebo človek z prevádzky. Niekedy je to jeden človek, niekedy viacerí, závisí od rozsahu. Napríklad pri jednom projekte to celé zastrešoval jeden človek a ten to vedel aj ostatným kolegom interne vysvetliť ich „rečou“. Vtedy ide komunikácia o dosť ľahšie.

Nestáva sa, že počas analýzy vyjdú najavo veci, ktoré zákazník predtým sám netušil?

Určite áno. Niekedy počas analýzy narazíme na „úzke hrdlá“, ktoré si ani sami neuvedomovali. Napríklad pri migrácii meračov sme zistili, že ak sa pošle veľké množstvo požiadaviek naraz, ich interný systém nestíha. Tak sme to prispôsobili na našej strane, zmenili sme spôsob odosielania požiadaviek, aby nedošlo k zahlteniu. Nemuseli oni meniť celý svoj proces, stačilo, že sme to vedeli prispôsobiť u nás.

Ktoré časti analýzy sú tie najzásadnejšie?

Základom sú biznis požiadavky, to, čo systém má vedieť. Tie sa rozdelia na funkčné a nefunkčné požiadavky. Funkčné znamenajú konkrétnu funkcionalitu, ktorú má systém zabezpečiť, napríklad „používateľ si vie vytvoriť žiadosť“. Nefunkčné sú technické alebo prevádzkové, napríklad, že systém má byť responzívny, bezpečný, škálovateľný, alebo dostupný 24/7.

Ako sa to ďalej rozpracováva?

Každá funkčná požiadavka by mala byť pokrytá nejakým „use case-om“. Tie popisujú, čo má systém robiť, kto ho používa, aký je priebeh akcie. Potom pripravujeme prototypy obrazoviek, ako bude vyzerať používateľské rozhranie. Sú to skôr technické návrhy pre tím, kde budú aké prvky, tlačidlá, vstupy. Nie je to ešte finálny dizajn pre zákazníka, ale slúži to ako podklad pre ďalšiu komunikáciu s tímom aj so zákazníkom.

A čo všetko ešte popisuješ?

Aj to, ako systém spracuje konkrétny proces, napríklad ako sa spracuje objednávka alebo faktúra, aké stavy môže mať, ako sa menia. K tomu robíme aj stavové diagramy, entity, doménové modely a následne už detailné zadania pre programátorov.

Zadania pre programátorov? Čo si pod tým máme predstaviť?

To sú špecifikácie, čo má konkrétna funkcionalita robiť, ako sa má správať. Aby vývojári vedeli, čo a ako majú naprogramovať, aké sú limity, čo je nutné dodržať. Bez dobre pripraveného zadania by to nešlo, je to vlastne premostenie medzi tým, čo chce biznis, a tým, čo vytvára vývoj.

Ktorá časť tvojej práce je podľa teba najnáročnejšia?

Na začiatku pochopiť, čo vlastne zákazník chce. Správne identifikovať požiadavky. Čím menej si rozumieme, tým viac problémov môže vzniknúť neskôr. A zákazník často nevie presne povedať, čo potrebuje, len on vie, aký chce výsledok. Mojou úlohou je pochopiť, čo sa musí v systéme udiať, aby sa k tomu výsledku dostal.

Je aj nejaká časť práce, ktorú by si označila za jednoduchú?

Ťažko povedať. Podľa mňa je to o tom, ako sa k tomu postavíš. Ak si už vopred povieš, že je to zložité alebo že to nedáš, tak to bude pôsobiť náročne. Ale keď si to rozdelíš, rozanalyzuješ a postupne sa tým „prehryzieš“, tak sa to dá zvládnuť. Nie je to o tom, že niečo je úplne jednoduché, skôr o tom, že niečo ťa baví viac.

Si súčasťou projektu aj po implementácii?

Áno, na projektoch, na ktorých pracujem, som zapojená od začiatku až po nasadenie. Je možné, že na väčších projektoch má analytik len jednu úlohu, spraví analýzu, odovzdá ju, a potom sa k tomu vráti len v prípade, že je problém. Ale u nás je to tak, že sme pri tom celom až do konca.

Analýza ako živý proces

Takže analýza nežije „vlastným životom“, stále si pri nej?

Analýza nie je len dokument, ktorý sa niekam pošle a zabudne sa naň. Je to proces, ktorý pokračuje, diskutuje sa, upravuje, prispôsobuje realite. A analytik je toho súčasťou až do momentu, kým systém reálne funguje. Takže nikdy úplne „nežije vlastným životom“. Aj keď sa projekt uzavrie, stále sa k nej dá vrátiť, napríklad keď príde požiadavka na zmenu, úpravu alebo opravu.

Zmeny sa zvyčajne zapracovávajú na základe pôvodných podkladov. Nemusí to robiť ten istý analytik, čo ju tvoril, ale je dôležité, aby dokumentácia bola kvalitná a zrozumiteľná aj pre niekoho iného v prípade, že analytik projekt opustí alebo odíde z firmy. Kontinuita je kľúčová. Zmeny, ktoré majú dopad na funkcionalitu, sa musia spätne zapracovať aj do dokumentácie. Analýza ako taká teda ostáva súčasťou projektu počas celého jeho životného cyklu.

Aké sú podľa teba ideálne zručnosti pre dobrého analytika?

Komunikatívnosť je základ. Potom analytické myslenie, schopnosť pýtať sa, prečo veci fungujú tak, ako fungujú. A určite aj cit pre jazyk, vedieť veci zrozumiteľne vysvetliť a zapísať, aby mali výpovednú hodnotu a boli prehľadné aj pre iných.

Stáva sa, že si niekto analýzu zle predstaví?

Občas áno. Používame rôzne štandardy, jazyky a notácie ako UML alebo BPMN. A niekedy sa stane, že keď niekto použije zložitejšie prvky, ten diagram môže zákazníkovi pripadať nezrozumiteľný.

Preto vždy pripájame aj textový popis, vysvetlenie, ako proces prebieha. Cieľ je, aby si zákazník vedel spojiť schému s realitou. Ak to spracuje spolu, text aj diagram, mal by pochopiť, o čo ide.

Takže BPMN je modelovací jazyk?

Áno. BPMN používajú analytici aj softvéroví architekti na popis procesov. UML sa zas využíva skôr na popis funkcionality, napríklad cez „use cases“. Tieto modely umožňujú všetkým, analytikom, architektom, programátorom „hovoriť rovnakým jazykom“. Na základe nich sa potom systém dá naprogramovať.

Existujú podľa teba nejaké mýty o práci analytika?

Myslím, že bežní ľudia často vôbec netušia, čo robíme. Niekedy si nás zamieňajú s dátovými analytikmi, predstavujú si, že len sedíme v tabuľkách a počítame. Alebo si myslia, že sme len konzultanti, čo sedia na poradách a niečo rozprávajú. Aj medzi firmami sú v názvosloví rozdiely, niekde sa rovnaká rola volá „biznis analytik“, alebo „konzultant“ poprípade „procesný špecialista“. Takže keď si porovnáš popisy pozícií v rôznych firmách, zistíš, že neexistuje jeden univerzálny štandard.

Analytika aj mimo práce

A preberáš si niekedy veci aj doma, v hlave?

Áno, občas sa mi to stáva. Keď mám niečo rozrobené, premýšľam nad tým aj doma. Hovorím si: „Zajtra si to musím spísať.“ Alebo sa mi niečo vyjasní, keď robím úplne inú činnosť. Nie je to však tak, že by som nonstop riešila prácu. Skôr v tých fázach, keď sa niečo rozbieha, keď sa potrebujem zorientovať, pochopiť súvislosti, pripraviť sa na stretnutie so zákazníkom. Vtedy mi to v hlave viac „šrotuje“.

A ako relaxuješ?

Spánkom. Keď môžem. Ale popri deťoch to nie je vždy jednoduché. Deti sú priorita a keď sa venujem im, tak sa snažím byť s nimi naplno, nepreháňať to s prácou, nemiešať to.

Zasahuje tvoja práca do rodičovstva? Vieš úplne „vypnúť“?

Asi ani nie úplne. Občas sa mi stáva, že pri školských úlohách, hlavne pri matematike, začnem veci príliš analyzovať. Dieťa sa na to pozrie a ide to rovno riešiť. Ja už rozmýšľam, čo tým autor úlohy chcel povedať. A to nie je vždy výhoda. Možno je to dané tým, ako uvažujem. Snažím sa riešiť veci, pochopiť, prečo nastal problém, čo je za tým, aj doma, pri bežných situáciách. Ale tam je to skôr taká „emočná analýza“. Niekedy je však lepšie veci len prerušiť a neriešiť ich hneď do hĺbky.

A kde nachádzaš najväčšiu spokojnosť vo svojej práci?

Asi v tom, keď to celé funguje. Keď si tím rozumie, keď komunikácia prebieha prirodzene, nie je tam napätie. To je veľké plus. Niekedy sú dokumenty dlhé, 300-stranové výstupy, ale ak v tíme funguje pohoda, ide to ľahšie. A potom, samozrejme, je fajn aj spätná väzba od zákazníka, keď povie, že je spokojný, že to, čo sme pripravili, mu dáva zmysel. To je taký malý „win“. Aj keď dokument ešte nie je finálne schválený a čakajú nás ďalšie úpravy, je to moment, keď si povieš, dobre, sme na dobrej ceste.

Takže spokojnosť prichádza aj skôr než až po nasadení?

Určite. Nemusím čakať na finálny podpis, kým si poviem, že mám z toho dobrý pocit. Napríklad keď dám dokopy dokument, ktorý je jasný, zrozumiteľný, má hlavu a pätu, a už ho len ladíme. Vtedy mám pocit, že mám hotovo. Aj keď viem, že ešte prídu pripomienky, je to pre mňa dôležitý míľnik.

Čo by si odporučila niekomu, kto sa chce stať analytikom? Čo by mal vedieť?

Určite je dôležité mať odborné znalosti, poznať modelovacie jazyky ako UML, vedieť čítať a vytvárať procesné diagramy. A potom, veľmi dôležité je pýtať sa. Prečo to funguje takto? Ako to funguje? A čo tým vlastne zákazník myslí?

Čo ťa motivuje?

Tým, že robím analýzy pre informačné systémy na mieru, dostanem sa k rôznym oblastiam, každý projekt je trochu iný. Človek spozná rôzne svety. Napríklad som sa dozvedela, ako funguje systém objednávania časopisov na pošte, alebo ako sa distribuujú tie vitríny, kde sú knihy, hračky a podobne. Možno to v bežnom živote nevyužijem, ale baví ma to, zrazu viem niečo, čo som predtým netušila.

A využívaš analytické uvažovanie aj v bežnom živote?

Asi áno, ale nie cielene. Keď robíme doma rekonštrukciu alebo niečo plánujeme, tak si prirodzene porovnám ceny, spravím si zoznamy, zvážim možnosti. Ale to robí veľa ľudí, nielen analytici. Do databázy si to zatiaľ nezapisujem (smiech).

Aké stereotypy panujú o analytikoch?

No, nie sú také výrazné ako pri programátoroch s károvanými košeľami. Ale áno, niekedy nás ľudia vnímajú len ako tých, čo robia tabuľky alebo kreslia diagramy. Ale to je len časť toho, čo robíme. A hlavne, sme tiež ľudia.