Junior Achievement Slovensko: Skúsenosti, ktoré sa nedajú naučiť z učebníc | Rozhovor

Junior Achievement Slovensko už viac ako tri desaťročia prepája školy so svetom práce. V programe Aplikovaná ekonómia si stredoškoláci zakladajú vlastné študentské firmy, učia sa pracovať v tíme, komunikovať so zákazníkmi, prezentovať, predávať aj niesť zodpovednosť za výsledok.

JA Worldwide, ktorej členom je aj Junior Achievement Slovensko, bola nominovaná na Nobelovu cenu za mier v roku 2026. Organizácia JA Worldwide bola prvýkrát nominovaná v roku 2022 ako uznanie jej prínosu k posilneniu ekonomiky, prosperite a mieru a odvtedy je nominovaná každý rok.

O tom, prečo mladí ľudia potrebujú praktickú skúsenosť, akú úlohu zohrávajú učitelia a prečo má zmysel, keď sa do vzdelávania dlhodobo zapájajú firmy ako ANASOFT, hovorí programová manažérka Junior Achievement Slovensko Grétka Balátová.

Junior Achievement Slovensko už viac ako 30 rokov prepája školy so svetom práce. Ako sa za ten čas zmenili potreby mladých ľudí?

Potreby mladých ľudí sa podľa mňa až tak radikálne nezmenili. Stále platí, že chcú mať lepšiu budúcnosť. Možno dnes vnímame atmosféru, v ktorej má viac mladých ľudí tendenciu zo Slovenska odchádzať. Verím však, že sa to časom opäť otočí alebo že sa mnohí z nich raz vrátia späť. A to by bolo skvelé.

Najväčší rozdiel oproti obdobiu spred 30 rokov vidím inde. Podľa mňa sa výraznejšie otvorili nožnice medzi najlepšími a najslabšími študentmi. Keď porovnávam materiály, ktoré dostávame, alebo celkovo úroveň práce študentov, tí najlepší sú dnes naozaj výnimoční. Sú na úrovni, pri ktorej si poviete, že by ste ich pokojne zajtra zamestnali a patrili by medzi vašich najlepších ľudí.

Na druhej strane, tí slabší alebo štandardnejší študenti sú často na úrovni, ktorá sa za tie desaťročia až tak výrazne neposunula. Rozptyl medzi nimi je dnes podľa mňa väčší než kedysi.

Zaujímavé je, že to vôbec nemusí súvisieť s typom školy. Nedá sa povedať, že gymnazisti sú automaticky lepší ako študenti odborných škôl. Stretávam sa s tým veľmi často. Prechádzam podnikateľské plány a rôzne materiály a niekedy dostanem výborné výstupy zo škôl, od ktorých by som to možno na prvý pohľad neočakávala. A naopak, dostanem aj materiály od gymnazistov, kde chýba titulná strana, každý odsek je iným písmom a každý nadpis inej farby.

Potom však prídu materiály spracované v profesionálnych programoch a na takej úrovni, že si poviete: zajtra ťa zamestnám. To je pre mňa asi najväčšia zmena.

Junior Achievement dlhodobo používa motto „skúsenosťou k úspechu“. Čo v praxiznamená, keď sa študenti neučia iba z učebnice, ale cez reálne projekty?

To je podľa mňa na Junior Achievement krásne. A zároveň je to niečo, čo Junior Achievement robí tak, ako nikto iný na Slovensku. Som o tom presvedčená aj po viac ako 30 rokoch.

Existuje veľa projektov, ktoré učia deti mäkké zručnosti, dávajú im rozhľad alebo ich vedú k projektovému riadeniu. Ale podľa mňa je Aplikovaná ekonómia stále jediný predmet, v ktorom si študenti podnikanie reálne vyskúšajú.

Áno, je to v malom. Áno, je to v limitovaných podmienkach. Ale študenti musia skutočne prejsť celým kolobehom podnikania  od vzniku firmy až po jej likvidáciu. Začínajú vymýšľaním nápadu, rozhodujú sa, čo chcú robiť a v akej štruktúre, robia prieskum trhu, vytvárajú produkt alebo službu, riešia výrobu, predaj, marketing, jednoduché financie a napokon aj likvidáciu firmy.

V iných projektoch si môžu vymyslieť aj raketu do vesmíru a aj také projekty sú výborné. Len sú zamerané na niečo iné. Na generovanie nápadov, na účtovanie, na prezentovanie alebo na pochopenie procesu. To všetko má veľkú hodnotu. Ale netvárme sa, že je to podnikanie.

Pri podnikaní nestačí vymyslieť dobrý nápad. Študenti veľmi rýchlo zistia, že ak svoj produkt nevedia vyrobiť, predať alebo dostať k zákazníkovi, nestačí, že nápad vyzerá dobre na papieri.

Aké zručnosti si študenti v takomto praktickom vzdelávaní najviac odnášajú?

Určite kreatívne myslenie, schopnosť pracovať so skúsenosťou, time management, spoluprácu a komunikáciu. To sú veľmi dôležité zručnosti.

Ale podstatné je, že ich nezískavajú iba teoreticky. Nie je to tak, že si niečo vymyslia na papieri a potom to odprezentujú. Oni si to reálne vyskúšajú.

Zažijú napríklad situáciu, že oslovia pätnásť firiem, ktoré by im mohli pomôcť s výrobou, a štrnásť z nich povie nie. A oni musia nájsť tú pätnástu, ktorá im povie áno. Alebo oslovia pätnásť papiernictiev a hľadajú odberateľa, ktorý bude ochotný ich produkt predávať. Alebo si overia, či naozaj našli medzeru na trhu.

To je úplne iná skúsenosť, než keď niekto iba povie: vymyslel som produkt. Tu študent musí prejsť aj tým, čo nasleduje potom ako produkt vyrobiť, komu ho ponúknuť, ako ho predať a či oň má trh vôbec záujem.

Samotné vyrobenie produktu býva často ešte tá ľahšia časť. Náročnejšie je dostať sa do bodu, keď ho viem aj reálne predať.

Čo vás ešte dokáže na študentských projektoch prekvapiť?

Všetko. Najmä tvorivosť a kreativita.

Každý rok mám pocit, že za tie roky som už videla úplne všetko. A potom dostanem podnikateľský plán, v ktorom je zaujímavý produkt, a znovu ma niečo prekvapí.

Tento rok napríklad vyhralo lepidlo pre deti. Ja už síce vôbec nie som cieľová skupina, ale mali to fantasticky premyslené. Lepidlo fungovalo tak, že rodič zarobí iba také množstvo, aké dieťa potrebuje na konkrétnu aktivitu. Dá sa zmyť a umyť, takže ním nie je zalepená celá domácnosť. A ak by ho dieťa náhodou zjedlo, nič sa mu nestane. Keďže moje deti sú už veľké, nie som cieľovka, ale veľmi som ocenila, ako premyslene to mali pripravené.

Tento rok sa veľa rozprávalo aj o inom produkte, prezervatívoch s rôznymi motívmi a citátmi, od Štúra až po rôzne vtipné nápisy. Podľa mňa mali jeden z najlepšie rozbehnutých biznisov. Nebolo to však postavené iba na samotnom produkte. Ich koncept bol založený aj na prezentáciách o sexuálnej výchove, zodpovednom správaní a prevencii. Popri tom predávali svoje produkty, ktoré boli medzi mladými ľuďmi celkom populárne.

Študenti často prichádzajú s nápadmi, ktoré sú praktické, odvážne alebo reagujú na témy, o ktorých sa predtým v škole možno až tak nehovorilo. A to je na tom zaujímavé. Nie je to len kreativita pre kreativitu. Často je za tým veľmi presná predstava, komu má produkt pomôcť a prečo by mohol fungovať.

A keď sa pozrieme mimo samotných produktov, dokáže vás prekvapiť aj ich prístup, spôsob práce alebo profesionalita?

Mám pocit, že to od nich už trochu očakávam, keďže ich vidím každý rok. Ale aj tak ma stále prekvapuje, akí vedia byť profesionálni.

Vidno to na tom, čo dokážu vytvoriť, napríklad na materiáloch typu výročné správy. Ale aj na tom, ako vystupujú, ako rozprávajú o svojej práci počas školského roka, ako si rozdelili kompetencie, ako využívali projektový manažment, ako prezident študentskej firmy komunikoval s jednotlivými členmi tímu alebo ako riešili motiváciu a demotiváciu.

Pretože v každom tíme sú rôzne typy ľudí. Sú tam študenti, ktorí veľmi chcú. Sú tam študenti, ktorí urobia to, čo treba. A potom sú tam aj takí, pri ktorých dúfate, že ich v tíme mať nebudete. Ale tak je to napokon aj v každej práci. Vždy stretnete ľudí, ktorí sú veľmi motivovaní, ľudí, ktorí si svoju prácu odrobia, aj takých, s ktorými by ste možno nechceli nutne spolupracovať na jednom projekte.

A presne toto si študenti vyskúšajú.

Keď sa s nimi rozprávate počas súťaže alebo v priebehu programu, sú veľmi motivovaní. Vtedy vám, prirodzene, nepovedia všetko negatívne, skôr budú o svojej práci hovoriť v dobrom. Ale najkrajšie je, keď sa po piatich alebo desiatich rokoch vrátia. Z času na čas sa niekto ozve: som tu, nedáme si kávu, môžem sa ukázať?

A potom povedia, že keď sa na tú skúsenosť spätne pozerajú, dala im strašne veľa do života. Že keď sa hlásili na vysokú školu, polovica ich motivačného listu bola o práci v študentskej firme. Že ich tá skúsenosť posunula ďalej pri škole, stážach aj v práci.

Aplikovaná ekonómia nie je nevyhnutne o tom, aby sme zo študentov urobili podnikateľov. Je o tom, aby sme im ukázali možnosti. Môžu podnikať, ale môžu byť aj lepšími zamestnancami, lepšími lídrami, lepšími šéfmi alebo jednoducho lepšie fungovať v spoločnosti.

Čo býva pre študentov v tomto procese najťažšie?

Je to veľmi individuálne a závisí to od konkrétnej triedy aj školy. Prvým veľkým momentom je motivácia.

Na niektorých školách je Aplikovaná ekonómia krúžok, inde povinný predmet, inde voliteľný predmet. Stále si myslím, že najlepšia verzia je, keď je to voliteľný predmet pre študentov, ktorí chcú, ale zároveň nemusia zostávať poobede.

Máme školy, na ktoré sa študenti hlásia aj preto, že v treťom ročníku chcú mať Aplikovanú ekonómiu. A potom máme študentov, ktorí si ju zvolili preto, že nechceli daňovú sústavu alebo matematiku. Takže vstupná motivácia môže byť veľmi rôzna.

Základom motivácie je podľa mňa učiteľ. Dobrý učiteľ urobí viac ako čokoľvek iné. Výborný učiteľ dokáže aj so slabšími študentmi viac než výborní študenti s učiteľom, ktorý nie je motivovaný.

Potom prichádzajú ďalšie zádrhy. Prvým je vytvoriť produkt. Vymyslieť, čo vlastne ideme robiť a komu to chceme predať. Ďalším krokom je nastaviť celý proces kto čo robí, akú máme štruktúru, ako medzi sebou komunikujeme a ako budeme ako tím fungovať ďalej.

Pre študentov bývajú náročné dva modely. Prvý je, keď sú z rôznych tried a navzájom sa nepoznajú. Vtedy sa musia najskôr trochu oťukať, aby vedeli, ako spolupracovať.

Druhý model je opačný: sú to najlepší kamaráti alebo spolužiaci, ktorí sa zrazu dostanú do pracovných pozícií. Zrazu od seba musia vyžadovať plnenie úloh. A v sedemnástich rokoch, keď ide o priateľské vzťahy, je niekedy ťažké riešiť veci na takej „biznisovej“ úrovni. Povedať kamarátovi: ak to neurobíš, bude to mať dôsledky. Alebo: potrebujeme sa ako tím posúvať a ja to nemôžem robiť celé za teba.

Pre mnohých je to veľká skúsenosť. Často prvýkrát zažijú, že aj s kamarátmi musia fungovať profesionálne, projektovo, s jasnými procesmi a zodpovednosťou.

Akú úlohu v tom všetkom zohrávajú učitelia?

Veľmi veľkú. Máme napríklad pani učiteľku z Košíc, o ktorej vždy hovorím, že kým neodíde do dôchodku, nikto už nebude učiť Aplikovanú ekonómiu dlhšie ako ona. Ona vždy povie: pracujeme s materiálom, aký máme.

A je to pravda. Študenti sú každý rok iní, ale dobrý učiteľ sa ich každý rok snaží posunúť. Niekedy sa deti výrazne zlepšia, ale nestačí to na víťazstvo. A sú roky, keď študenti z tej istej školy vyhrajú štyri kategórie z piatich. Niekedy k tomu pomôže aj trochu šťastia, ale vždy platí, že učiteľ zohráva obrovskú rolu.

Táto pani učiteľka vždy hovorí, že keď malo z programu osoh aspoň jedno dieťa a posunulo sa ďalej, stálo to za to. A to je podľa mňa veľmi silný pohľad.

Okrem učiteľov vstupujú do programu aj ľudia z praxe. Akú hodnotu majú pre študentov konzultanti z podnikateľského alebo firemného prostredia?

Každá trieda má metodický materiál, s ktorým pracuje učiteľ, ale zároveň sa snažíme, aby mala aj konzultanta. Nie je to ešte stopercentné, ale pracujeme na tom.

Konzultant je človek z praxe, z podnikateľského prostredia alebo z firmy, ktorý do programu prináša stret s realitou. Keď sa podarí dobrá konštelácia, učiteľ a konzultant dokážu veľmi dobre spolupracovať a prechádzať so študentmi jednotlivé témy.

Treba, aby sa podarila dobrá konštelácia. Ale vždy hovorím, že ak človek z biznisu povie študentom presne to isté ako učiteľ, má to úplne inú váhu. Študenti si povedia: on je z biznisu, on sa tomu rozumie. Takže keď nám to isté hovorí aj učiteľka, asi je to pravda.

Druhý dôležitý moment je, že človek z biznisu má inú skúsenosť ako učiteľ. Dostáva sa do iných situácií, pracuje s klientmi, s procesmi, s reálnym fungovaním firmy. Do triedy tak prináša niečo nové. A obohacuje tým nielen študentov, ale aj učiteľa.

Ideálny konzultant je taký, ktorý s triedou spolupracuje pravidelne. Chodí tam napríklad raz mesačne, vezme študentov do firmy, je s nimi v kontakte dlhodobo. Ale nežijeme v ideálnom svete. Preto vždy hovorím, že raz je lepšie ako vôbec. Ak sa to podarí, je to výborné.

Keď sa podarí dobré prepojenie, je to pre študentov veľmi cenné. Človek z praxe im vie priniesť skúsenosť, ktorú z učebnice nezískajú, ukáže im, ako veci fungujú mimo školského prostredia, čo sa v biznise skutočne rieši a prečo je dôležité rozmýšľať nielen nad nápadom, ale aj nad jeho realizáciou, zákazníkom, komunikáciou a zodpovednosťou.

Súčasťou spolupráce s Anasoftom je aj konferencia pre študentov, ktorá sa pravidelne koná priamo vo firme. V čom vidíte jej najväčšiu hodnotu?

Táto konferencia je pre nás veľmi dôležitá. Anasoft patrí medzi partnerov, ku ktorým máme veľmi osobný vzťah. Tento rok sme mali dvadsiate výročie spolupráce, čo je pre nás výnimočné.

Špeciálne na Anasofte si vážim to, že to podľa mňa robíte nie preto, že vás niekto núti, ale preto, že si myslíte, že to má pre študentov zmysel. A to je veľmi dôležité.

Hodnota takejto konferencie je aj v tom, že študenti dostanú informácie priamo vo firemnom prostredí. Niektorí z nich možno prvýkrát prídu do takéhoto biznisového prostredia. Nie všetci ich rodičia pracujú v podobnom prostredí, takže pre nich to môže byť silný moment. Môžu si povedať: aha, toto je niečo, čo by som možno raz v živote chcel robiť.

Takáto skúsenosť ich vie posunúť aj v premýšľaní o budúcnosti.

Zároveň nie všetci študenti majú konzultanta priamo v škole alebo majú ideálneho biznisového človeka pri sebe. Toto je moment, keď aj študenti zo škôl bez takéhoto kontaktu dostanú biznisové informácie, o fungovaní firmy, procesoch, komunikácii, tímovej práci alebo ďalších témach. A dostanú ich priamo na mieste, naraz a od ľudí z praxe.

Na konferencii sa stretávajú najmä prezidenti študentských firiem. V čom je dôležité, že sa študenti prepájajú aj medzi sebou?

To je na tom veľmi pekné. Špeciálne u vás v Anasofte robíme konferenciu prezidentov študentských firiem. Rokmi sme sa dopracovali k tomu, že ju organizujeme neskôr počas školského roka, keď sa už študenti veľakrát videli aj na iných podujatiach.

Vidno to hneď, keď prídu. Pozerajú sa po sebe a hovoria si: kde sme sa už videli? Postupne sa spoznávajú, prepájajú a z pozície prezidentov či šéfov študentských firiem už sami vstupujú do networkingu.

Vedia sa rozprávať o tom, čo vyrábajú, kde by mohli spolupracovať alebo ako by si mohli navzájom pomôcť. To je veľmi cenné, pretože zrazu nejde len o školskú aktivitu. Začína to pripomínať skutočné podnikateľské prostredie, kde sa ľudia stretávajú, rozprávajú, hľadajú príležitosti a vytvárajú spolupráce.

Takto sa nestretávajú iba prezidenti, ale rôzne skupiny študentov pri rôznych témach. Dostávajú informácie od ľudí z biznisu, za ktoré by si v komerčnom kurze pravdepodobne museli zaplatiť veľa peňazí. Tu ich získajú prirodzene a presne vtedy, keď ich potrebujú, nielen pre fungovanie študentskej firmy, ale aj pre vlastný osobnostný rozvoj.

Pomáha im to v komunikácii, spolupráci, sebavedomí aj v premýšľaní o budúcnosti.

Najaktívnejší študenti sa počas roka postupne stretávajú na rôznych aktivitách. Keď sa potom stretnú napríklad na veľtrhu, už sa poznajú. A vidno, že rozpoznávajú aj ľudí z firiem, s ktorými sa stretli predtým. Vzniká z toho pekná komunita, kde sa miešajú študenti, učitelia aj biznis ľudia. A to má veľkú hodnotu.

Na čo študenti počas takýchto konferencií najviac reagujú? Čo je pre nich najprínosnejšie, keď sa môžu pýtať profesionálov z praxe?

Je to veľmi rôznorodé. Často ma prekvapí aj spätná väzba. Pri niektorých prezentáciách si poviem, možno aj vzhľadom na vek, že neviem, či to bolo pre študentov až také výnimočné. A potom si pozriem spätné väzby a zistím, že práve z toho boli nadšení.

Zvykneme sa ich pýtať aj na to, ktorá prednáška alebo prezentácia sa im páčila najviac. Väčšinou z toho nevyjde jedna jednoznačná top téma. Každý si z toho vezme niečo iné.

Niekto najviac ocení projektový manažment, pretože práve rieši, ako si usporiadať prácu v tíme. Iného zaujme príbeh firmy, pretože si ho vie spojiť s vlastnou študentskou firmou. Ďalší si odnesie tému bezpečnosti alebo komunikácie. Keď je na podujatí viac tém, študenti reagujú pomerne rovnomerne. Každý si nájde niečo, čo mu dáva zmysel podľa toho, kde sa práve nachádza, aký má background a čo v tom momente potrebuje.

V poslednom roku či dvoch veľmi rezonuje umelá inteligencia. To je téma, ktorá teraz prirodzene prevažuje, pretože aj študenti potrebujú nasávať nové informácie. Robili sme napríklad webinár o umelej inteligencii priamo pre študentské firmy a bol fantastický. Väčšina študentov povedala, že to bolo super. Ale našli sa aj takí, ktorí povedali: my toto v podstate už vieme.

A to je úplne v poriadku. Ukazuje to, že úroveň študentov je rôzna. Niektorí s témou len začínajú, iní sú v nej už veľmi doma.

Prečo podľa vás firmy vstupujú do partnerstva s Junior Achievement Slovensko?

Verím, že preto, lebo chcú urobiť dobrý skutok. A zároveň veria, že tento dobrý skutok môže zmeniť budúcnosť Slovenska.

V prvom rade pomáhajú študentom a deťom v ich osobnom rozvoji. Popritom však podporujú presne to, o čo sa snaží aj Junior Achievement posúvať svet k lepšiemu. Pomôcť mladým ľuďom, aby z nich raz boli možno lepší podnikatelia, ale aj lepší zákazníci, zamestnanci, lídri alebo ľudia, ktorí budú lepšie fungovať v spoločnosti.

Ak by sme to zobrali úplne prakticky, títo študenti si raz môžu pamätať, že pri ich prvých krokoch bola firma, ktorá im pomohla. Raz môžu byť zákazníkmi, zamestnancami alebo ľuďmi v rozhodovacích pozíciách. A možno si spomenú, že práve táto firma im na začiatku niečo dala.

Ale zároveň si myslím, že veľká časť partnerov to robí jednoducho preto, že chce budovať lepšie Slovensko. Lepšie zručnosti, lepšie schopnosti, lepšiu budúcnosť. Sú to malé kroky, ale spolu môžu prispieť k tomu, aby bol tento svet raz lepší.

Podľa mňa najmä ľudia z firiem, ktorí sú s nami dlhodobo spojení, vnímajú, že robíme dobré veci. A keď chce niekto za rok urobiť jeden dobrý skutok a investovať svoj čas niekam, kde to má zmysel, povie si: toto je správna vec. Tu chcem niečo odovzdať, niečím pomôcť.

Stále si myslím, že je to na úrovni dobrých skutkov. A takých ľudí je na Slovensku stále veľa.

Vnímajú podľa vás firmy spoluprácu s JA Slovensko najmä ako filantropiu, alebo aj ako niečo viac?

Je to kombinácia. Pri Anasofte je to veľmi pekný príklad, tam podľa mňa stále vidno veľa ideálov, snahu meniť svet a aj filantropiu v tom najlepšom zmysle slova.

Myslím si, že časť firiem to robí preto, lebo skutočne verí, že je to dobrá vec. A potom sú občas aj firmy, ktoré do toho vstúpia preto, že „matka povedala“. Teda napríklad materská spoločnosť v zahraničí rozhodla, že sa bude podporovať vzdelávanie alebo Junior Achievement.

Vtedy je to niekedy výzva. Lokálni ľudia majú veľa svojej práce a zrazu im pribudne ešte ďalšia aktivita, s ktorou možno na začiatku nie sú úplne stotožnení. Potom to má dva možné smery.

Buď si to nejako odpracujeme a zvládneme, alebo tí ľudia postupne pochopia, aké je to fantastické. Že popri všetkej práci, ktorú majú, môžu urobiť niečo, čo má zmysel. Že síce ten deň bude náročný a budú unavení, ale odídu s pocitom, že spravili dobrú vec. Že posunuli Slovensko aspoň o malý kúsok ďalej.

Prečo je podľa vás dôležité, aby sa konferencia konala priamo vo firemnom prostredí? Nestačilo by ju zorganizovať napríklad v škole?

Za tie roky sme zvažovali rôzne alternatívy, ale stále si myslím, že je lepšie robiť to radšej v menšom formáte a v biznisovom priestore, než to presunúť inde.

Nechcem nijako dehonestovať školy, ale časť krásy tejto konferencie je práve v tom, že študenti prídu do firemného prostredia. Že sa ocitnú priamo vo firme, že ich stretnú vaši ľudia, prídu sa na nich pozrieť, urobíte im prehliadku priestoru.

Samozrejme, sú aj študenti, ktorí si povedia: veď moja mama robí v podobnom prostredí. Pre nich to možno nie je až také nové. Ale sú aj deti, ktoré sa prvýkrát v živote dostanú do takéhoto priestoru a povedia si: wow, toto by som raz chcel robiť.

A práve preto si myslím, že má zmysel zachovať túto atmosféru. Aj keď kapacita priestoru znamená, že sa sem nedostanú všetci, ktorí by chceli.

Pamätajú si študenti takéto skúsenosti aj po rokoch?

Áno, pamätajú. Keď sa s našimi absolventmi stretnem po piatich alebo desiatich rokoch, často si už nepamätajú úplne detailne samotnú každodennú činnosť v študentskej firme. Ale pamätajú si práve podujatia.

Povedia: aha, tam som bol. Pamätám si ten veľtrh. Boli sme vo firme. Stretli sme sa s ľuďmi z biznisu. Takéto veci sa im spätne vracajú.

Bezprostredne po programe sú ešte plní čerstvých zručností, vedomostí a zážitkov. Ale keď sa k nám vrátia po rokoch, vtedy je najciteľnejšie, čo v nich ostalo. Možno sa vracajú najmä tí, ktorí k nám majú dobrý vzťah, takže určite nestretnem všetkých. Ale keď sa niekto ozve a povie, že to bolo super a že mu to veľa dalo, je to veľmi krásne.

A keďže som v Junior Achievement dlho, mám šancu takýchto bývalých študentov stretávať. Je to jedna z najkrajších častí tejto práce.

Vie sa skúsenosť z JA Slovensko objaviť aj neskôr pri prijímaní ľudí do firmy?

Áno. Takáto skúsenosť v životopise niečo znamená. Samozrejme, na pohovore sa dá zistiť, či sa študent len „zviezol“ s tímom, alebo patril medzi tých, ktorí projekt naozaj ťahali. Ale je to dobrý signál.

Dnes už máme absolventov, ktorí sú veľmi etablovaní. Sme tu viac ako 30 rokov, takže naši najstarší študenti sú približne v mojom veku, okolo päťdesiatky. Mnohí sú už v rozhodovacích alebo manažérskych pozíciách.

Stalo sa mi aj to, že mi zavolal bývalý absolvent a povedal: Gretka, hlási sa k nám študent, ktorý má v životopise uvedenú Aplikovanú ekonómiu. Vieš mi k nemu niečo povedať? Nakoniec ho aj prijal. Aj toto ukazuje, že ten program má reálny presah.

Mnohí naši absolventi mi hovoria aj to, že keď išli na pracovný pohovor, veľká časť rozhovoru bola práve o študentskej firme. Je to pekné prepojenie z oboch strán. Na jednej strane študenti zažijú množstvo príležitostí, rozvinú sa a niekam ich to posunie. Na druhej strane sú ľudia vo firmách, ktorí nás poznajú, podporujú nás a vedia, čo účasť v programe znamená.

Keď potom takýto človek v životopise uvidí Aplikovanú ekonómiu, certifikát alebo skúsenosť so študentskou firmou, často sa na to uchádzača automaticky pýta. To prepojenie už funguje oboma smermi.

Menia sa generácie, technológie aj spôsob práce. Mení sa s tým aj metodológia alebo forma vzdelávania v JA Slovensko?

Áno, samozrejme. Technológie sa posúvajú, takže sa menia aj nástroje, ktoré používame. Nemáme tlačené učebnice, všetko beží online. To už síce trvá dlhšie, ale má to veľkú výhodu: keď sa niečo zmení, vieme mať do pol hodiny aktualizovanú učebnicu.

Študenti dnes pracujú s digitálnymi nástrojmi, pracujú aj s umelou inteligenciou, celé prostredie sa vyvíja. Ale základná myšlienka zostáva rovnaká.

Stále simulujú činnosť akciovej spoločnosti. Veľa ľudí sa nás pýta, prečo práve akciová spoločnosť, keď to nie je najbežnejší typ podnikania, ktorý si človek ide založiť. Dôvod je jednoduchý: chceme, aby sa študenti naučili procesy, pracovali s cudzími peniazmi a prezentovali pred cudzími ľuďmi.

Je iné, keď nevrátite päť eur mame, pretože vaša firma skrachovala. A je iné, keď musíte ísť za riaditeľom školy a povedať: pán riaditeľ, nevrátime vám váš vklad, pretože sa nám nedarilo a nezvládli sme to. To je silná skúsenosť.

Model akciovej spoločnosti zároveň vyžaduje, aby študenti robili valné zhromaždenie. To znamená, že sa v sedemnástich rokoch prvýkrát postavia pred ľudí, pripravia plán a prezentujú ho pred akcionármi spolužiakmi, učiteľmi, rodičmi alebo ďalšími ľuďmi z komunity.

Najkrajšie je vidieť rozdiel medzi začiatkom a koncom školského roka. Na úvodnom valnom zhromaždení ešte často trochu tápajú. Snažia sa, ale nevedia presne, ako na to. A potom vidíte tie isté deti na konci školského roka po tom, čo prešli celým procesom, naučili sa veľa vecí, viackrát prezentovali na rôznych fórach, a zrazu vystupujú profesionálne.

Vtedy si poviete: zajtra ťa zamestnám. Pretože si to odžili. Majú tú skúsenosť za sebou. Už to nie je len naučená prezentácia, ale niečo, čo naozaj poznajú.

Čo teda ostáva študentom po absolvovaní programu najviac?

Myslím si, že už len to, že si to vyskúšajú, je veľmi prínosné pre každého zúčastneného. Nie každá firma zožne veľký úspech. Nie každý tím vyhrá súťaž alebo sa dostane na veľtrh. Ale samotná skúsenosť má obrovskú hodnotu.

Počas programu alebo tesne po ňom to študenti často vnímajú najmä ako náročné. Vidia problémy, komplikácie, konflikty v tíme, stres z prezentovania alebo predaja. Ale s odstupom času začnú vidieť benefity. Uvedomia si, čo im to prinieslo do života.

Preto si myslím, že na každej škole by mala existovať možnosť vyskúšať si niečo podobné. Možno nie povinne, ale všetci študenti by mali mať voľbu. Mali by mať šancu zažiť praktické podnikateľské vzdelávanie, v ktorom sa učia nielen o firme, ale aj o sebe, o spolupráci a o zodpovednosti.

Je to krásny projekt. Verím, že bude fungovať ďalších päťdesiat rokov. A viac.