Kultúra v papučiach

ANASOFT litera je najznámejšou slovenskou literárnou cenou, ktorá je udeľovaná raz ročne za najlepšie pôvodné slovenské prozaické literárne dielo alebo za preklad pôvodného prozaického diela autorov. Rok 2020 je pre ANASOFT literu iný ako ostatné, je ovplyvnený „korona krízou”. V rozhovore so Simonou Fochlerovou sa pozrieme na to, ako netradične vkročila kultúra do našich obývačiek.

Zvláštny názov pre článok, „Kultúra v papučiach“, odzrkadľuje však realitu dnešných dní, keď je domov miestom, kde sa najčastejšie zdržiavame, a naša obývačka je pracovňou, detskou izbou či spoločenskou miestnosťou. Keďže sme nemohli prísť za kultúrou my, prišla kultúra k nám do našej obývačky. Divadlá, múzeá, galérie, kníhkupectvá či knižnice začali organizovať podujatia online, a tak vyjadrili súdržnosť v ťažkých časoch – „Spolu to zvládneme“. Ale čo čítanie literatúry, máme viac času na čítanie? Odpoveď na túto otázku je veľmi individuálna. Takisto ako aj rozhodnutie, čo budeme čítať. Na Slovensku máme množstvo skvelých spisovateľov a diel, ktoré môžeme podporiť. ANASOFT litera už 15 rokov predstavuje ten najlepší výber prozaických diel.

ANASOFT litera začiatkom roka predstavila 10 najlepších titulov pôvodnej prózy a počas vypuknutia COVID-19 prispôsobila svoje plány. V rozhovore so Simonou Fochlerovou sa dočítate, ako funguje občianske združenie v neľahkých časoch, v ktorých sú kultúra a umenie na posledných miestach.

Povedz nám najskôr o sebe a tvojej ceste k ANASOFT litere.

Keď Pavla Vilikovského v roku 2006 určila porota prvej ANASOFT litery za historicky prvého laureáta, mala som vtedy 20 rokov a študovala som slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s francúzskym jazykom a literatúrou na Prešovskej univerzite v Prešove. Myslím, že to bolo v druhom ročníku. Nasledujúce tri roky to bola taká viac-menej vnútorná povinná jazda, prečítať si celú desiatku, uzavrieť stávky so spolužiakmi o laureátovi alebo laureátke, a potom čakať, kto z nás má rovnaký názor ako odborná porota. Ani mi len nenapadlo, že raz budem pre ANASOFT literu pracovať a už vôbec nie ju riadiť. Keď som sa pred piatimi rokmi presťahovala do Bratislavy, navštevovala som všetky litera festy. Nesmelo som pozorovala organizátorov, vtedy Janku Ondikovú a Majku Hejtmánkovú a veľmi som ich obdivovala. Nechala som prácu manažérky kaviarne a zároveň ma oslovil literárny klub na spoluprácu, ktorý ma neskôr odporučil tímu ANASOFT litery. Začala som pre literu robiť PR a potom som sa k vedeniu dostala ako slepé kura k zrnu. ANASOFT litere verím, napĺňa ma, žijem ňou a som šťastná, že som jej súčasťou, len občas rozmýšľam, či si nezaslúži niekoho lepšieho, ak mi niečo nevyjde tak, ako si naplánujem. Som dvojdomá, pracujem v Rádiu DEVÍN na plný úväzok a môj čas vypĺňa posledný rok aj nový člen rodiny - nie dieťa, ale kôň. Chce to mimoriadnu sebadisciplínu, plánovanie i logistiku, aby som nerobila niečo na úkor iného. Hoci, moja prokrastinácia je zaujímavá, ak sa mi nechce robiť vysielanie pre Devín, prokrastinujem ANASOFT literou a naopak.

ANASOFT litera je najznámejším ocenením slovenskej literárnej prózy na Slovensku a každoročne sú posudzované desiatky slovenských titulov. Do finále sa pritom dostane len 10 titulov. Kedysi sa do výberu dostalo 20, neskôr 15 kníh. Prečo sa tento okruh postupne znižuje?

ANASOFT litera existuje skoro polovicu môjho života. Pamätám si svoj prvý mobil, ktorý mal zelenú obdĺžnikovú obrazovku. V porovnaní so smartfónom je múzejným artefaktom. V literatúre to tak ale nefunguje. Jej kvalita sa nezvyšuje časovým vývinovým princípom. Sú diela, ktoré boli mimoriadne dobré i zlé v každej dobe, avšak pre každú dobu platí, že najviac ich bolo priemerných. Paradoxne, čím menej kníh u nás vyšlo, tým viac sa medzi nimi našli tie lepšie. Vydaniu knihy predchádzalo oko vydavateľa,  teraz o tom rozhoduje páčivosť a eventuálna predajnosť.  Je to priemerne vyše 200 kníh ročne, v prvom ročníku ich bolo vyše 60. Ľudia sa potrebujú vyjadriť – dnes tak obzvlášť siahajú po najdostupnejších nástrojoch – slove, lebo si myslia, že vedia písať. Veľké percento posudzovaných kníh je práve takých. Cítiť z nich ja-prezentáciu, knižné selfie. Ale aj keď si kúpite zrkadlovku, to, či viete fotiť, sa ukáže, až keď si prepnete na M. V umení, ktoré pracuje s vizualitou, je kvalita viditeľnejšia (pokiaľ sa nebavíme o konceptuálnom či súčasnom umení, tam ho bez kontextu a istých predchádzajúcich skúseností neoceníte), hneď viete povedať, či je fotka pekná alebo nie a podobne. Literatúra je náročná, lebo si okrem prečítania vety vyžaduje imagináciu, a tá je závislá od autora. To si ľudia mýlia, fantáziu s imagináciou. Fantázia je vec autora, to, ako ju vyformuje do textu, by malo byť také dokonalé, aby s tým naša imaginácia nemala mať problém.

Museli ste niekedy odmietnuť knihu, ktorá sa chcela do ceny zapojiť? Ak áno, tak prečo? (Koľko takýchto kníh odmietnete za rok?)

ANASOFT litera má v tomto svoj jasný štatút, ktorý určuje, aké knihy spĺňajú kritériá. Musí to byť prozaická kniha žijúceho autora alebo autorky, ktorá vyšla v prvom vydaní v slovenčine. Knihy, ktoré spĺňajú tieto kritériá, sú do zoznamu pridávané automaticky.  Prvé, žiaľ, vypadávajú knihy zosnulých autorov. Preto napríklad v tomto ročníku chýba posledná kniha Dušana Mitanu a v tom ďalšom ročníku bude chýbať posledné dielo Petra Krištúfka Morytáty, ktoré akurát vyšlo dva roky po jeho smrti. Zoznam kníh v priebehu roka ako dopĺňame, tak čistíme. Vyraďujeme knihy, keď zistíme, že ide už o druhé vydanie či preklad prvého vydania. Najviac problémov nám však robia tituly na pomedzi žánrov. Držíme sa zásady, že kniha musí byť beletriou. Ak v nej prevažuje napríklad historická látka bez výrazného literárno-umeleckého vkladu autora, tak sa stáva pre porotu literatúrou faktu a už je zo zoznamu vyradená. Takisto knihy pre deti a mládež sú takzvanou literatúrou v literatúre a my ich neposudzujeme. Problém nám prípadne ešte robí aj reportáž, lebo v poslednej dobe vychádza reportážna literatúra s výrazným umeleckým vstupom autorského rukopisu. Posledné pravidlo o vyradení knihy je právo veta aktuálnej poroty. Tento ročník sme tak vyradili asi 20 kníh.

Knižné tituly sú každoročne posudzované nezávislou porotou. Ako takáto porota vzniká?

Presviedčaním… a presviedčaním (smiech). ANASOFT litera má prestíž a je rešpektovaná, ale veľakrát počúvame „je to pre mňa cťou, ale nemôžem, skúste na budúci rok“. Ak niekto takto odmietne byť v porote, je to kvôli časovej indispozícii. Viete si predstaviť prečítať za rok takú stovku kníh, vychádza to tri a pol dňa na jednu knihu. My si v tíme spravíme každý rok vysnenú päticu – porotu A, oslovíme každého a kombinujeme. Len pred pár dňami sme už tú budúcoročnú uzavreli, vyzerá to na vynikajúce zloženie.

ANASOFT litera nie je len slávnostný ceremoniál odovzdávania cien, ale aj množstvo aktivít, ktoré sa konajú počas celého roka. V čase COVID-19 ste mnoho aktivít museli zrušiť, prípadne ich presunúť do onlinu. Dekarona litera bola jedna z prvých online aktivít. Povedz nám o nej viac. Museli ste autorov presviedčať, aby sa zapojili?

Presvedčiť som sa musela najprv sama, nie som zástancom online podujatí, pokiaľ to nie sú diskusie. Napríklad Literárnemu kvocientu online nádherne sadol, ale online koncert ani divadlo som sama nedokázala pozerať. Dekameron navrhla autorka tohtoročnej desiatky, Michaela Rosová, mne sa jej nápad veľmi páčil, ale v tom čase sme sa dozvedeli, že podobný projekt (aspoň čo sa názvu týka) už spúšťa Denník N. Vymysleli sme preto Dekaronu, kde sme skryli Dekameron a situáciu korony zároveň. Presviedčať sme ich veľmi nemuseli, ale našli sa dvaja, ktorí na kameru z relevantných dôvodov vystúpiť nechceli, rešpektovala som to.

Ďalšou veľmi peknou myšlienkou, ktorú ste prezentovali na sociálnych sieťach, bola séria fotografií s názvom „kde všade #citamedoma“. Chystáte sa tento koncept ďalej rozvíjať?

Áno, práve rozvíjame letnú edíciu „kde všade #citamevlete“. Tešíme sa už teraz, kde a pri akých aktivitách budeme knihy desiatky fotiť. Snáď nedôjde k úrazu :).

V máji ste niekoľko rokov po sebe organizovali litera fest. Tento rok sa mal konať v máji, avšak museli ste ho presunúť. Je predčasné sa pýtať, ale plánujete festival zorganizovať ešte tento rok? Ak áno, prezradíš nám aj kedy?

Litera fest mi doslova nedá spávať. Do očí sa mi tisnú slzy, že sme ho nemohli realizovať tak, ako sme si ho vymysleli. Aktuálne plánujeme jeho letný augustový variant v exteriéri. Každú zmenu však musím konzultovať s Fondom na podporu umenia a s kompetentnými osobami za miesta konania...

Zaujímavých aktivít v literárnej brandži je naozaj veľmi veľa. Napríklad začiatkom mája sa Najkrajšou knihou Slovenska 2019 za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu stala Božská komédia Danteho Alighieriho. Máš okrem ANASOFT litery nejaké obľúbené aktivity, ktorými by si rada inšpirovala aj svoje okolie?

Z literárnych podujatí sa mi nesmierne páči formát Literárneho kvocientu, kde trojica odborníkov hodnotí dve knihy pred verejnosťou, a to bez obalu. Nevynechám žiadnu časť. Veľmi mám rada aj BRaK – Bratislavský knižný festival, jeho atmosféru a premyslenú dramaturgiu. Chodím na množstvo podujatí, výstav, a milujem Slovenskú národnú galériu. Ako ozvláštniť literárne podujatia, tak o tom rozmýšľam denne.

Existuje okrem kúpy knihy v kamennej predajni spôsob, akým by sme mohli podporiť menšie vydavateľstvá?

Jedna vec je vydavateľstvu pomôcť kúpou ich kníh, to je najvýraznejšia pomoc, samozrejme. My sme dokonca v čase korony nemali napríklad srdce kúpiť knihy od KK Bagalu s 30-percentnou zľavou, ktorú s nami ani nekonzultoval, a vystavil faktúru na upravenú sumu s prosbou, že keď prídu granty, mohli by sme si nejaké kúpiť ešte za normálnu sumu. Faktúru som mu vrátila. Druhá forma pomoci je vydavateľstvu povedať, napísať, že pri ňom stojíme, ono sa to zdá, že je to obyčajná fráza, ale každý potrebuje vedieť, že výsledok jeho práce je viditeľný a že si ho vážime.

Pozrite si rozhovor so Simonou Fochlerovou, riaditeľkou občianskeho združenia Ars litera.